Už nehasím tuctové slzy smädom v poldecákoch čo sa prelievajú mojimi rozbitými kosťami už nečítam nebu z pier jeho klamstvá, plné zvratkov čo na nás hádže už nevytŕčam medzi zkurvysynmi a konečne som jedným z tých ktorý serie na anjelov včera pri šiestom pive som zanevrel na modlitby a moja jemná krv sa zmenila na nerozbitnú oceľ […]

Keď mi noc tečie po suchých lícach tvoja tvár sa zrkadlí hlboko v modrinách. Po nociach sa dotýkam smrti a šialenstva ktoré mám spečatené v krvi. Strieľam oproti mesiacu prázdne slová a básne a už dávno nečakám odpoveď. Z bláznivého chlapca vyhasol len posledný ston. Kedysi ti veril viac ako smrti, zriedka nie, ale vždy existujúco miloval. […]

Nech naše tiene pretínajúce rannú hmlu nikdy nezvädnú polej ich krvou a až po koniec tmy mi ich čítaj z pier, prikryté slnko čiernou dekou na nás ešte počká, slzami zahas tlejúce krátery a venuj mi aspoň jeden život

Všetky prekrásne klamstvávyryté do tvojich očí, všetky hlboké studne do ktorých som skočil. Pramene kyslých sĺz malujúce na tvoju tvár inotaj, skrývajú pravdu za stĺpmi kde v kŕčoch hladuje samota. Bičom trháš mi z kostí červenú dreň až do dna. Rozpustená v mojej krvizbieraš odtrhnuté plody. Naša láska trasúca sa v korunách stromov. Bol ten najkrajší […]

Osamelý vták na oblohe uprostred krupobitia kľučkuje pomedzi blesky a hľadá kde by sa ukryl pred vlastním svedomím ortuť v krídlach mu rýchlo klesá a posledným pohľadom na slnko zanecháva po sebe len krikľavú dúhu… – Filip Glejdura

Vymyslené príbehy z budúcna som dávno prehral v kartách spolu s tými dievčatami ktoré mi noc čo noc kreslia do tela kŕče láska je dávno len ospravedlnenie za slobodný život aby sme neumierali sami so štyrmi stenami a s pár nikým nezdieľanými spomienkami hurá staň sa nevzdelancom nechaj zažiariť talent a pomaly sleduj ako ti život odpíja z pohára […]

I. Hroby mlčali ďalej a lenivá jar padala cez okná do našej prázdnej izby. Slnko už nesvietilo ako kedysi, vzduch čoraz viac naberal na váhe. II. Skúšal som prosiť vesmír o hrsť minulosti, nech napravím stratené. So zloženými rukami som sa mu spovedal, ale on mi len zatváral oči a ukazoval nemravné gestá. Že vraj som to pohnojil s inými dlho-vláskami, tak mi spätne […]

Zbieram z podlahy vykašlané muchy a topím ich vo vodke, rozliate hviezdy po stole, chlípem so slamkou v ústach, neviem ako to myslel Bukowski keď hovoril, že niekedy si tak sám až to proste dáva zmysel, nikdy mi to nedávalo zmysel, možno, že niekedy musím vypiť aj tú druhú fľašu, jedna nestačí, áno som si istý a možno, že občas treba […]

Uväznený v slovách prehĺtam tiché prémie uväznený v slovách čakám na dážď kým ťa z pier nezmyje, uväznený v slovách ryjem nechtami do stien, tie mená čo vo mne stíchli, mená tých žien. – Filip Glejdura

Konzumujem samotu v dvojdecákoch a pri šiestom sa mi zaplietaš do náručia padajúc hlbšie do môjho dna, pamätám si keď teplo tvojho dychu vlievalo do mojej krčnej tepny farby z dúhy skáčem do jazera a posielam ti kruhy na vode spočítaj ich a vynásob nulou možno ešte existujú zlomené priestory – Filip Glejdura