Som ušpinený od krásy.
A ty…
vyzutá z bosej lásky.
A ja…
ti zazlievam nehu.
To ten zvuk ceruzky
o papier
ma núti ťa stále
vzývať. Nehnevaj sa.
Veď ani nevieš kto si.
Ani ja. Možno.
–
Nočné modlitby
do prázdna.
Ako vietor čo
nemá smer
iba letmo stojí
opretý. O nič.
Ale chrlím.
Zvykol som si.
Na bezfarebnú
jeseň i chvíle
schúlené do
víťazstvá ktoré
porazia prehratý.
Aj keď môj
nekonečný smiech
nemá hraníc
ako vesmír. No
tie vyhradené miesta
pre hviezdy.
Neznášam ich.
Iba krvopotne verím
a unášam sa hudbou
klavíra. V čo neviem.
Niekde do zatratenia
kde každého trápi
všetko a prečo
si tu ty keď
si ešte neodišiel
od seba ďalej
ako do vnútra.
– Glejdura Filip