Rátal prebrodené mosty
utíchajúce do skratiek smrti
kde ho dlhým nosom
za ruku zaviedli.
Pokorou unášaný
bdelosťou zaslepený
a rannými opicami
nesvoj.
Ľahkosťou ho okradli
keď začínal letieť hore.
A vďakou pristáva
na vašich poliach
pýchy.
Ako šarkan s
namaľovaným úsmevom
plným farieb ktorého
unáša vietor
rovno do víchrice.
Lomcuje ním
aká si vzbura
keď povedal dosť
netrpkosti.
Prúdom unášal ho
vlastný pád cudzej
hlúposti ktorej
nesmelo ale
pritakával.
Zdanlivo ťažké ale
na vonok šťastie
predchádza pár
nemravností no tie
sú nevyhnutné.
A jeho dúhový šarkan
zrazu letí vyššie nad
oblaky a nachádza svoje
miesto ďaleko od vás.
Kde sám vyškriabal
sa ako pavúk
po cudzej sieti.
– Glejdura Filip