Ticho za dažďom omdlelo.
…už len vtáčie krídla
básnia do vetra
neopätovanú lásku.
Krehkú,
čo rozbíja spánok
na dve črepiny
a jednu z nich odloží
do deravého vrecka.
Tá druhá,
sa zahasí do mňa
a nocami ma prehĺta
do bezvedomia
tichého pohľadu.
…a kým sa roztrúsené oči
pozviechajú z podlahy
ty vytrháš stebielka trávy
ktorými som rástol,
pre tvoje nezaplnené miesta.
– Glejdura Filip