Roztrasené líca
zaprášené hmlou
zívajú do samoty
čo vyzliekla tvár.
Rozpršané slzy
bojujúce s tmou
prehĺtam
ako slnko čierne mraky.
Raz v noci,
ťa určite roztrhám
a hodím
do pomykova.
Nech sa stratíš
v nehynúcej túžbe
a ďalší deň
ju polknem
odznova.
– Glejdura Filip