Dážď bozkáva
kvety
aby sa nadýchli
obloha vydychuje do dlaní
svoje objatia
a pocity
úsmev zo slnka
opadáva
na okolité lúky
rozbehnutý vietor
sa potkýňa o stromy
ktoré mu nečinne
odlamujú priestor
a v strede tohto
a mimo ľudskej civilizácie
a sveta
zabúdam,
že existujem.
– Glejdura Filip