Ráno,
keď som otvoril oči
a každú noc nepamätal,
som videl anjela.
Rozmazaný make up,
kruhy pod očami viseli
ako dážď z neba
a v nich vyryté chodníky zo špirály.
Dlhé čierne vlasy
v tvare búrky
a na tvári
tony zaschnutých sĺz.
Nič krajšie som nevidel.
Anjelsky smutná tvár.
Jej meno som nepoznal.
Napriek tomu úplne nahá
a pod spoločnou perinou
v znamení: neverím na lásku.
Len že ja neverím na znamenia…
Amor trepal na dvere
a naznačoval že je
Valentín.
Kričal som mu nech vypadne,
že je len nedeľa.
Mesiac vyčnieval za oknom
a prosil som ho,
aby ešte vydržal pár životov.
Zlomil som cez koleno smrť
a prisahal že to bolo
naposledy.
Na parapetnú dosku kvapkala
zo stien
ľútosť
ktorú myšlienky na teba
prehĺtali až do dna.
Priložil som ukazovák k hlave
a palcom stlačil spúšť.
Ale ono nič.
Ani tá pojebaná smrť ma nechcela.
Keď amor vyrazil dvere,
tma zahasila posledné svetlo a
do ticha zazvonili
moje slzy.
Nikdy sa blížilo
ku koncu,
tak ako ešte nikdy
a rieky do mňa vtekali.
Amnestiu anjelom!
Zobral som mobil
a napísal som ti
najúprimnejšiu vetu
v mojom živote.
Že mi
kurevsky
chýbaš…
Tú noc som sa naviac nezmohol.
– Glejdura Filip