I.
Plný ľadovej krvi
tuhnem v mračnách
medzi dvoma lejakmi
a noc čo noc sa pýtam…
Kde existuješ?
A koľko planét
mám ešte zbúrať,
a zamiesť ich pod koberec?
II.
Pýtam sa stoštyridsiatich holubov
ktorých som uväznil, či ťa nevideli.
Ale oni nič.
Odtrhol som im hlavy,
nech mi neklamú.
Kurvy.
Rozrezávam mesiac slákmi
a oblievam čiernou krvou.
Nech nesvieti. Veď načo?
A komu?
Noc nikdy nezhltne svoju tmu
a vo mne sa navždy
bude stmievať…
TO prázdno,
…čo si zahasila.
– Glejdura Filip