Naše horúce tiene
sa zauzlili do seba
keď som videl
v ich svetle tvoj odraz.
Boli ako zrkadlo.
A nikdy sa neroztrhli.
Mlčali slovom
a tiekli pomedzi
naše chvejúce telá
úzkym prameňom.
Znásobovali
priestor vo vesmíre,
do ktorého sme sa vošli iba my.
Šieste Božie prikázanie
sme spálili na popol
a bežali ako o život
oproti hriechom.
A kúsok po kúsku
z nich odrezávali
aby sme sa mohli
navzájom kŕmiť.
Chutila si ako ráno
plné padajúcej rosy
a nežne si mi vytrhla
z hrude ten kameň.
Ale ešte pred tým
si mi stihla povedať
zbohom.
– Filip Glejdura