I.
Hroby mlčali ďalej
a lenivá jar padala cez okná
do našej prázdnej izby.
Slnko už nesvietilo
ako kedysi, vzduch
čoraz viac naberal
na váhe.
II.
Skúšal som prosiť vesmír
o hrsť minulosti,
nech napravím stratené.
So zloženými rukami
som sa mu spovedal,
ale on mi len zatváral oči
a ukazoval nemravné gestá.
Že vraj som to pohnojil
s inými dlho-vláskami,
tak mi spätne poslal
len ticho.
Viac som si nezaslúžil
a tak som pomaly stíchol
do stavu alkoholika.
A pátral s ťažkotonážnymi opicami
a menej triezvym životom
s bezvetrím tam vo mne
po zmiznutej stope.
Našich stratených miest
– Filip Glejdura