Prilievam do atramentu
tohto pera
prameň mojej krvi
a krvácam o trochu menej
kusisko mojej samoty
vyhryzáva zubami do zákutí
mojej duše
modlitbu pred zotmením
na ktorú je už aj tak neskoro
ale mŕtvy anjeli
sa predsa len zobúdzajú na znak
prázdnych epitafov
nedokončené básne
boli vždy najkrajšie
dokázali sa prehrýzť
až do živého mäsa
len ľadové tiene
vytetované na podlahe
ktoré sa už roky nepohli
vyrezávajú moje zimomriavky
jednu po druhej
a prázdne izby
už nevoňajú duchmi
ale krvavo červenými očami,
alkoholom a nechtami
zlomenými v hlbokých ryhách
cigaretmi zadusených stien
z ktorých sa stále ozývajú
samovražedné ozveny…
– Filip Glejdura