Vkroč do lásky a citu, preto že, ty to chceš… vážne.
Nedá sa, (azda aj hej), no, musím niečo napísať. Naháňame sa všetci za niečím, čo nám „vraj“ zaručí pekný život, šťastie, objavíme v tom lásku, až keď nájdeme, urobíme, zarobíme, dostaneme, prídeme či pôjdeme, schudneme či priberieme, až keď si kúpime auto, ten dom, až keď ju/ho stretneme, až kým budeme zdravý, až kým nás prestane bolieť to a to, až kým sa vyspíme a, až kým budeme čakať na ten správny moment, ten okamih, ktorý nás „vraj spásy“. (A ktorý je paradoxne v tejto chvíli, nech sme kto sme a robíme čo robíme, a zažívame čo zažívame, na tom nezáleží.) To je zaručený spôsob, ako len „existovať“ v živote a nežiť ho… je to spôsob, ako nebyť sám sebou. A to znamená, nevyjadrovať slobodu… áno toto je zaručený spôsob ako sa budeme v 90-tých rokov nášho života v spomienkach spätne obracať a budeme si hovoriť. AAAAAaaa do peklaaaa…. A potom zomrieme… Nesnažte sa byť normálny, pretože tak strácate šancu spoznať, aký úžasný výnimočný v skutočnosti ste ! Všetci sme sa dostali, do niečoho, čo nás vôbec prekvapivo neprekvapuje, začíname súdiť. Všetko, všetkých, dokonca niektorý aj samého/samu seba. Kde sme našli tú silu súdiť ??? Tú špinavosť… Každú sekundu, ktorú strácaš tým že si o niekom/niečom myslíš a hovoríš negatívne, zle, nespokojne, si sám sypeš na hlavu popol. Ktorý (ak možno raz) budeš zo seba dávať dole, nezíde. Kde je láska ? Ta mágia večného citu… Kde je ten život ? Ktorý chceme slobodne vyjadrovať cez naše vnútro. Bez lásky je to iba prežívanie. Ako to že nedokážeme dať najavo úprimné city, ktoré nás každého unikátne zdobia ??? Za to sme pripravený stále a všade, povedať niekomu aký je hlúpy. A že nevie…. nedokáže… je to debil. Obrovská vrstva nevysychajúceho popola práásk na hlavu. A ďalšia diera v nás… Či ste s tým zmierený, či tomu veríte, či sa vám to páči alebo nie. Vytráca sa láska zo sveta ? Alebo sa mi to len zdá ? Nahrádza ju úspech, nenávisť a posudzovanie ? Zachráňte to, preto že úspech neexistuje, bez nekonečnej lásky. Ďakujem, prepáč, ospravedlňujem sa, prosím ťa a ľúbim ťa. Ruku na srdce, že niektorý z nás, tieto slová, nádherné slová, ledva zvládajú vysloviť. Povieme sorry, lebo je to ľahšie pre naše ego. Kde je pokora ? Utvrdzujeme sa vo vlastnej slabosti. A ešte sme na to hrdý… FUJ ! Azda aspoň trocha otvoríme oči a začneme cítiť, namiesto, bezpríkladného naháňania sa za úspechom. Úspech nie vždy zaručí že dostaneme čo chceme. Pretože až keď nájdeme a začneme rozdávať lásku, objavíme čo sme chceli. Len pár slov…
Uvedomme si, že vnútro nemôžeme stratiť, tak ho nezahadzujme…
Milujem Vás a mám Vás rád, aj teba a ďakujem, že si to prečítali až do konca.
Vkroč do lásky a citu, preto že, ty to chceš… vážne.
vdaka pekne ohnivo napisane ano ludstvo... ...
Celá debata | RSS tejto debaty