FilipGlejdura

Ako blesk bez tónov
závislosti,
ako sršeň v krajine
bezmocnosti,
si ukladám pečať
svojich snov,
do zrelých rúk tvrdých
spomienok.

Priepasť nevie nájsť
dno, nocí
v ktorých sa vylieva
spúšť bezradnosti,
možno štipka pýchy
zamieša tečúci
pramienok.

Vlastných zrád
nerozhodných činov,
na ktoré spoveď nikdy
nezabudne,
smúti plátno kde
rýmujem a zvnútra
kukám na otvor studne.

Ľadové kvapky na
mojom tele mi hovoria
aký hlúpy som bol, keď
som veril a plával
usilovne lávou či
druhým sny kradol.

Ba niekedy svoje
opustil a so samotou
do ríše spokojnosti bez
návratu zablúdil.

Zradne tváre,
vraj milujúcich
do tej studne hádžu
piesok,
svedomie ich ďalej ničí
a v duši zapichnutá
karma triesok.

Dožúvam posledné
sekundy chvíľ ďalšieho
zbytku života a dúfam
v mravnosť, nech si
podajú ruky pokoj a
spravodlivosť.

– Glejdura Filip