Všade okolo mňa známe tváre spustošené miesta strhané tváre… Bdejú nocou skoro ráno vstávajú a s rozbitými kosťami začnú svoj závod. Bez cieľa. A po večeroch sa pohárik nekonečne napĺňa ich slzami. Bez výrazu tváre. Schovávajú hlavu a topia svoj zármutok s nechceným zajtrajškom. Pripadá mi to smiešne a pripadá mi to smutné […]

Rátal prebrodené mosty utíchajúce do skratiek smrti kde ho dlhým nosom za ruku zaviedli. Pokorou unášaný bdelosťou zaslepený a rannými opicami nesvoj. Ľahkosťou ho okradli keď začínal letieť hore. A vďakou pristáva na vašich poliach pýchy. Ako šarkan s namaľovaným úsmevom plným farieb ktorého unáša vietor rovno do víchrice. Lomcuje […]

Som ušpinený od krásy. A ty… vyzutá z bosej lásky. A ja… ti zazlievam nehu. To ten zvuk ceruzky o papier ma núti ťa stále vzývať. Nehnevaj sa. Veď ani nevieš kto si. Ani ja. Možno. – Nočné modlitby do prázdna. Ako vietor čo nemá smer iba letmo stojí opretý. O nič. Ale chrlím. Zvykol som si. Na bezfarebnú jeseň i chvíle […]

V ukradnutom zápisníku rán sa skrýva až príliš pravdy. Až príliš zodpovedaných otázok, ako to vlastne bolo. A skončilo. A vlastne prečo. Neexistujúca odpoveď sa láme nad mojím spánkom a on hraje divadlo že to nevníma no za oponou krčí plecia a padá na kolená do kaluže zatratených duší. – Glejdura Filip

Ústím sa po bradlách nočnej sféry preplnenej tichom. – Dumám ten nekonečný prúd mysle. Čo hľadá výstrel, čo ho trápi, čo by bolo ak… Za mnou kopa dohasinajúcich špakov posledného „ahoj“. Ich dym zahaľuje vnem, ani hmla slnečné lúče. Kým pyšný otrok svojich snov vymieňa život za slasť, ja vykrikujem do vetra útechu. […]

Odrezávam nočné súhvezdia bielych vĺn a hádžem ich späť do rieky kde neexistuje voda. Už len dva brehy. Nedávno sme ňou brázdili pod kŕdľom slobodných vtákov a potichu s nimi splývali. Splývali spoločne slobodou. – Teraz sa iba spln vlieva do rán a ty neprestávaš chlácholiť. – Glejdura Filip

Špinavý kŕdel vtákov odlietá z mojich snov a v očiach špinavá túžba hrať sa s ňou. Zaviesť ju na chodník existujúcich nemravov klamstvom ju pohľadiť zviesť tichou predstavou. Ukradnútím úcty ochrániť sebavedomie spomienka dnešnej noci hrdosť mesiaca doláme. Vyhasínam ako posledná zápalka v snehu a tichým bdením žiadam o tvoju nehu. […]

Ľadové hviezdy zamrznutej noci sa vkrádajú do mňa pýtajúc sa kde si a priestor tmy sa pomaly roztápa kvantitou spomienok. Ty neodchádzaš a na oblok začne vyklopkávať nočné bdenie zasahujúce do tohto nezmyselného divadla. Teba. Jednoduchosťou čakám okradaný časom plynúcim rýchlosťou zabudnutia. Prosím Boha. Neodchádzaj a nikdy sa […]

ma opíja a vtekajú do mňa tvoje spomienky a kým skúšam si ich nevšímať ty vyklopkávaš na moje sny nad ktorými utápaš vyhasnutý plameň otázok… ukritého ticha zajtrajška. – Glejdura Filip

Hulákaš v ňom ako utopené jadro mora. Čo chcelo vyrásť. Vzklíčiť. Narodiť sa. Opustený v lese strom. Zaniká v ňom kôra. Skúsi veriť. Sklamaniu. Či sám opustiť sa ? Posledný výstrel padá nehou na zem. Chce to inú zbraň. Možno ľahší cieľ. Mrzuto klamlivá a ukradnutá priazeň. Padá dole. V úniku. Vlastných striel. Je ťažké nájsť odvahu […]