FilipGlejdura

Som ušpinený od krásy.
A ty…
vyzutá z bosej lásky.
A ja…
ti zazlievam nehu.

To ten zvuk ceruzky
o papier
ma núti ťa stále
vzývať. Nehnevaj sa.
Veď ani nevieš kto si.
Ani ja. Možno.

–

Nočné modlitby
do prázdna.
Ako vietor čo
nemá smer
iba letmo stojí
opretý. O nič.
Ale chrlím.
Zvykol som si.

Na bezfarebnú
jeseň i chvíle
schúlené do
víťazstvá ktoré
porazia prehratý.

Aj keď môj
nekonečný smiech
nemá hraníc
ako vesmír. No
tie vyhradené miesta
pre hviezdy.
Neznášam ich.

Iba krvopotne verím
a unášam sa hudbou
klavíra. V čo neviem.

Niekde do zatratenia
kde každého trápi
všetko a prečo
si tu ty keď
si ešte neodišiel
od seba ďalej

ako do vnútra.

– Glejdura Filip