Všade okolo mňa
známe tváre
spustošené miesta
strhané tváre…
Bdejú nocou
skoro ráno vstávajú a
s rozbitými
kosťami začnú
svoj závod.
Bez cieľa.
A po večeroch
sa pohárik
nekonečne napĺňa
ich slzami.
Bez výrazu tváre.
Schovávajú hlavu
a topia svoj zármutok
s nechceným zajtrajškom.
Pripadá mi to smiešne
a
pripadá mi to smutné
že sny v ktorých umieram
sú najlepšie aké sa mi kedy
snívali.
Je príliš ťažké
to povedať
príliš ťažké
to prijať.
Že
smiech navonok
utícha naše
naháňanie sa stále
v tých istých
kruhoch.
Kde sa ničíme.
– Glejdura Filip
Jéj, veru ráno občas aj po masérovi ...
Celá debata | RSS tejto debaty