Vidím ťa v sebe ako nežný výstrel diablovej duše tobogán jeho krvi vyteká mimo nášho teritória vkladáš mi do nôt ešte jeden život potom ten víchor sama zahraješ zriedka sa rozpadneme no nerozbitnou krehkosťou máme o sekundu spoločný vesmír pod nohami a keď si lúčením posunula spánok o hodinu ďalej ako by som odchádzal […]

iba vyžmýkať vodu z vlhkých mihalníc zakomplexovaného sveta nie nechcem… milé slova skutky hlúpe pravdy veď slnko bude ďalej svietiť bez nás len pre potešenie podstaty odlišného bytia a ani neokrídlené vtáky nezahynú dotykom vetra kým usmiaty diabol v onom živote na pomník vyryje slobodu. – Glejdura Filip […]

Soľ mi padá do očí viečka vážia tonu. Nechápem kde je nebo. Boh zase v noci čaroval uberal mi zo šťastia a teraz sa zobúdzam v cudzej posteli… čierne vlasy na tvári zaschnuté slzy a úplne nahá. Zapálil som si marsku a išiel sa vyvracať do umývadlá. Kým spravodlivosť trepala na dvere a za oknom trčal diabol, vyprchal som do […]

Chytám do rúk amorov šíp a spomínam na včerajšie slova Boha… „rob čo ti ide najlepšie… „ tak som mu tie jeho chujoviny strčil do zadku. – Glejdura Filip

pod balkónom a hviezdami serenádu spolu s vodkou ty neotváraš len aký si kocúr na mňa čumí … triafam ho sklenenou fľašou zrazu sa objavíš už mi to je jedno máš na svedomí zviera ktoré to muselo pochopiť za teba. -Glejdura Filip

Krídla tíško polykajú strpnutý vánok vetra čo im vteká do tela. Príkri zrak zatvára oponu smädných očí bežiacich za šťastím. Kruhovým oblukom po okne kreslím na oblohu zmiznuté slnko. Mierim na terč samoty a po slepiačky triafam stred. Boh gumuje moje zajtrajšky čo už dávno prestali existovať. Skormútený hlas topiaceho […]

Občas s malátnou nocou. Skormútených kostí. Dotýkaš sa ma spomienkou, a ja stále neviem. Kto si. – Glejdura Filip

Nepravidelným tokom vody ma unášaš do nočného ticha a pridávaš ďalšiu jazvu. Mesačným výkrikom ťa podvádzam s tvrdým alkoholom kde utápam falošný smiech. Ukladáš ma do postele ako svoju korisť a spúšťaš kotvu z lode v strede oceána. Chápem. Som len básňou pre žraloky. – Glejdura Filip

Neviem čím zaujať ťa nech si priazeň všimneš či nezáujem podoprieť stále si inde. Iba ty vnútri bdieš i keď čas nás odlomil naše puto dal preč a do mňa ťa odhodil. Čírym leskom ma omáčaš do strhujúcej búrky kam dovidia moje oči vždy tam kde nie si. Doteraz po mne siahaš krehko sa už rozbilo do strnulých nôt čo nevedia nájsť tón do […]

Poskrýval všetky nádeje do jej osoby a ticho zabudol. Na chuť tela čo vlialo minulým dňom vábnosť a vždy vyhralo boj s krehkou nocou. A vždy ticho zaspal skôr ako zhasne zapálená svetlica presne ako teraz. Len celkom opačne. – Glejdura Filip