Ústím sa po bradlách
nočnej sféry
preplnenej tichom.
–
Dumám ten nekonečný
prúd mysle.
Čo hľadá výstrel,
čo ho trápi,
čo by bolo ak…
Za mnou kopa
dohasinajúcich špakov
posledného „ahoj“.
Ich dym zahaľuje vnem,
ani hmla slnečné lúče.
Kým pyšný otrok svojich snov
vymieňa život za slasť,
ja vykrikujem do vetra útechu.
Nikdy sa nevzdám
keď som ťa už prehral.
Tým najtesnejším rozdielom.
-Glejdura Filip
Celá debata | RSS tejto debaty