FilipGlejdura

Iba tak z večerného dojatia,
objímam včerajšok
tvojich rúk.

A načúvam iróniu,
čo ma hádam raz obesí.
Možno nie.
No i tak to sám neprežijem.

Slabý vánok tvojich očí
mi naráža do myšlienok
a tam sa otvára tornádo.
Zase ma unáša, no horšie.
Ja súhlasím. Horšie.
Píšem o tom.

Unáša ma tvoja neprítomnosť.
A ja verím, ako otrok hlupákov.
Že raz premôžem vietor,
a budeme blúdiť v mojom nevýraznom
svete spoločne. Haha, aký som hlúpy.

Sám verím v to,
čo ty si dávno zabudla.

Napíšem o tom ešte tisíc slohov,
a sto kníh. Ale to už budem nezdolný
alkoholik.
Možno ma zlákajú iba drogy.

Na pár sekúnd,
ale predsa ťa v nich utopím.
Po večeroch.
A ráno zase napíšem niečo podobné.

Že sa točím na kolotoči hlupákov,
neporaziteľné zamilovaných
do prvej lásky. Azda ma porazí
nejaká ta droga a prestanem dýchať.
Ak nie, tak zvíťazíš ty. Je to vlastne jedno.
Len nie som si istý, kto ma pošliape skôr.

No dúfam, že prežijem ešte pár
rokov bez tvojej pozornosti,
aby som si zase dokázal,

že nemám nárok na lásku…

– Glejdura Filip