FilipGlejdura

Časť 1.

Otvorila mi dvere a aj po troch rokoch, čo som ju nevidel, bola stále nádherná. Keď som sa jej pozrel do očí, videl som to najhoršie peklo v tom najhlbšom dne, čo sme spolu nie až tak dávno prežili. A videl som v jej beznájdenom pohľade, že na to ani na minútku nezabudla. Pokojne som vošiel dvermi, hoci ma dnu nepozvala. VITO !? Si to ty ? Kde si do teraz trčal kurva ? Zjapala po mne ešte skôr, ako sa mi hodila do náručia. Myslela som, že si mŕtvy. Ešte včera som si to myslel aj ja. Dala mi facku. Rada ťa opäť vidím. Len sme tam tak bezducho stáli, čas sa zastavil a v stretnutí našich pohľadov, nemohol ani jeden z nás uveriť, že sme opäť spolu. Potom ona porušila takmer hmotné ticho. Vyzeráš odporne. Ďakujem. Naliala mi dva deci whiskey a konečne sa upokojila. MYSLÍŠ ŽE MÁME ŠANCU SA Z TOHO NIEKEDY DOSTAŤ ? Prestaň, nechcem o tom teraz hovoriť ! A o čom chceš do riti hovoriť ? Opretý o parapetnú dosku, som sledoval von oknom davy stoviek tých sprostých ľudí. Neznášal som tie ich ksichti všetky do jedného, hoci som ich vôbec nepoznal. Boli to len vypatlané mozgy, umelé úsmevy znudené životom a rutinou ktorých najväčším dobrodružstvom je dožiť sa voľna a každého po sebe nasledujúceho znechuteného rána. Oproti dole pod panelákom v tmavej uličke, kde nesvietilo pár neónov za sebou, som zahliadol psa, asi nejaké útočne plemeno, ktorý bez najmenšieho rozmýšľania v tej zaslintanej papuli roztrhal malé máča. Malý chlapec oproti v byte ho pozoroval so mnou. Potom sa jeho a môj pohľad stretli. Nemohol som nič riskovať a tak som rýchlo zatiahol závesy. Nalej mi ešte. Povedal som jej. Niečo som sa ťa pýtala, tak ma neser a odpovedaj. Dopil som pohár, usmial sa na ňu, pobozkal ju na líce a rozlúčil sa. Kam ideš ? Si normálny? Odpovedz mi lebo im poviem všetko. Ignoroval som ju a kráčal ku dverám. Cítil som ako mi niečo letí okolo hlavy a potom sa ten pohár rozbil o plastové dvere predo mnou. Otočil som sa a pozrel jej priamo do očí. Počuj, práve ma donútili utiecť z väzenia. Nechcel som, ale musel. A bohužiaľ pre nich, sa mi to podarilo. Ja ich nájdem, sľubujem !!! Rozbehla sa za mnou a so slzami na tvári ma začala mlátiť. Je mi to jedno, kde si bol a čo si robil. Teraz keď som ťa našla, ti v žiadnom prípade nedovolím odísť. Nenašla si ma. To ja som našiel teba.
Od Januára som sa sťahovala štyri krát. Oni ma zase nájdu. Počuješ čo ti hovorím ? Tí zkurvysyni ma nájdu a zabijú. Pomyslel som na tú mačku, ktorá nemala najmenšiu šancu. Na jej výraz v očiach, keď ju ten pes rozpolil ako tyčinku.
Neboj sa. Nájdem ich skôr. Prechádzal som prstami po jej vlhkých očiach a absolútne som neveril tomu čo som povedal. Neodchádzaj! Musíš tu so mnou na nich počkať. Stále do mňa trepala päsťami. Prepáč mi… Sotil som ju na zem, zobral kľúč z dverí a z vonka zamkol. Počul som ako kope do dverí a huláka. Tak na dne som ju ešte nevidel. Vyšiel som na ulicu. Všade vianočné svetlá, ozdoby, vianočné stromčeky, žiarovky, všade tisíce a tisíce ľudí. Len ten mesiac na tmavej oblohe bol prirodzený. Narazil do mňa akýsi mladý chlapec. Mal asi tak desať rokov, roztrhané šaty a čierne škvrny na líci a rukách. Asi nejaká choroba. Pane, kúpte vianočný alebo zázračný perník svojej milovanej. Zvalil som ho na zem a košík plný všelijakých ozdôb sa mu vysypal. Neznášam Vianoce. Bol to chudák, asi si chcel len niečo zarobiť. Hodil som mu päťdesiat dolárov a namieril som si to do najbližšej krčmy…