FilipGlejdura

Výžmýkal som z tvojich pier ľútosť a v očiach si mi zanechala len krvavé stopy. Pokrčila si môj vesmír a ako dohorený špak surovo hodila do prázdna. Život mi mizne v zázrakoch ktoré sa nestali a tečie po tvári kým ďaleko za chrbátom postupne vytrácam cez deravú hruď … vnútro. – Glejdura Filip […]

a noci plné hriechov do vreciek. Zdvíham nad hlavu za hrsť blata, čo som vyhral. Šťastiu som vytrhol všetky zuby a ono mi stále verí. Naivné. Štvrtý deň bez spánku pijem dvanástu kávu ku vodke. Oči plné močiarov vypľúvajú bahno a srdce plné teba vyhladlo… Občas už ani nevnímam keď sa zastaví. Krv v tele mi noc čo […]

to len oči sa kĺžu po lícach do rozbitých dlaní. Vonku nás obsiera ďalší z milióna dní a my napriek tomu večer čo večer naťahujeme budík. A keď si jedného dňa povieme dosť, ráno sa zobudíme a okolo nás budú stáť najlepší priatelia zistíme, že sme na smrteľnej posteli a že je kurevsky neskoro… – […]

Kradol som nebu oblaky a chcel som ti z nich postaviť most ale keď si fúkla do vetra spadol naše blízko unášal na krídlách motýľ obloha sa zafarbila do čiernobiela zapálil som v krbe ticho a tvoje slová ukryté do žeravej pahreby vychladli… – Glejdura Filip

Tvoja krv preteká mi dušou. Zaspávam. Pod vankúšom s čiernou ružou. Jej tŕne miznú pomaly do našich stôp. Spomienok. A v prasklinách na chodníkoch prestali kvitnúť lesy. Váhavo zaspávam vo svetle nočných lámp s jedinou otázkou… kde si – Glejdura Filip tu ma nájdete tiež :) […]

Videl som nariekať, v tvojom tieni slnko. Videl som pršať horúci dážď na steblo trávi. Čo potichu zmĺklo. Pobozkala si ma a ďalej trhala kožu z môjej hrude. Prikrila si ma nebom, podpálila mesiac a zmizla. Kým životom tiekli slzy nechcel som tomu veriť… Že to tak naozaj bude. – Glejdura Filip

zavri sa do oblakov zakrič moje meno zviaž ho na tisíc uzlov a vypustí po vetre daj šancu mojím dlaniam rozprestrieť krídla a keď bude nebo pršať slzami a zmývať z ciest naše dotyky prosím, dovoľ mi na chvíľu, alebo aspoň navždy hľadieť do tvojich očí a písať básne o dokonalosti ktorá predsa len existuje – Glejdura Filip […]

Východ slnka mi dáva päste do očí a trávu za oknom už poliala rosa ako včera ty mňa s pohárom červeného vína na moju úplne novú košeľu v tom bare kde som ťa prvý krát stretol silno som ti zahrešil… … no rýchlo ma to prešlo keď sa pozerám na teba v mojom byte a vidím ťa v tej košeli úplne nahú ako mi nesieš […]

Do pece v ktorej vyhasínala spoločná minulosť, prikurujem vlastnými kosťami. Neostalo mi ich už veľa a ty ich napriek tomu polievaš benzínom. A podkladáš ďalšie. Ja sa zatiaľ budem tváriť, že to nebolí. A otvorím ďalšiu fľašu. Ale najskôr dopijem túto báseň. Kým sa naše zamrznuté ľady budú ďalej škvariť uprostred ohňa a silno zavíjať. […]

vták Vietor mu hádzal do očí silné prsty a krídla mal zafarbené slobodou. A pozeral sa na to všetko: ako mladý milenci na lavičke dávili láskou okolité lúky a nevedomky triafali blesky do pekla… ako vyhladovaný zlodej v roztrhaných šatách kradol jablká na trhu a rozdával ich chudobným deťom… ako si bohatý pán v obleku s […]