FilipGlejdura

Ráno,
keď som otvoril oči
a každú noc nepamätal,
som videl anjela.

Rozmazaný make up,
kruhy pod očami viseli
ako dážď z neba
a v nich vyryté chodníky zo špirály.

Dlhé čierne vlasy
v tvare búrky
a na tvári

tony zaschnutých sĺz.

Nič krajšie som nevidel.
Anjelsky smutná tvár.

Jej meno som nepoznal.
Napriek tomu úplne nahá
a pod spoločnou perinou
v znamení: neverím na lásku.

Len že ja neverím na znamenia…

Amor trepal na dvere
a naznačoval že je
Valentín.
Kričal som mu nech vypadne,
že je len nedeľa.

Mesiac vyčnieval za oknom
a prosil som ho,
aby ešte vydržal pár životov.

Zlomil som cez koleno smrť
a prisahal že to bolo
naposledy.

Na parapetnú dosku kvapkala
zo stien
ľútosť
ktorú myšlienky na teba
prehĺtali až do dna.

Priložil som ukazovák k hlave
a palcom stlačil spúšť.
Ale ono nič.
Ani tá pojebaná smrť ma nechcela.

Keď amor vyrazil dvere,
tma zahasila posledné svetlo a
do ticha zazvonili
moje slzy.

Nikdy sa blížilo
ku koncu,
tak ako ešte nikdy
a rieky do mňa vtekali.

Amnestiu anjelom!

Zobral som mobil
a napísal som ti
najúprimnejšiu vetu
v mojom živote.

Že mi
kurevsky
chýbaš…

Tú noc som sa naviac nezmohol.

– Glejdura Filip