a ony deň čo deň
potia krv,
čakajúc na naše
vtrhnutie do ich lona…
videl som tam
bieleho motýľa,
čo slobodne poletoval
a celý svet mal pripnutý
na krídlách.
Videl som tam
na zelenom koberci
tisíce kvetov,
čo hrýzol vietor
ostrými
a ich lupene sa
osamostatňovali.
Cítil som ich hĺbku vlnenia
nado mnou
a mávali mi
a mávali.
Videl som tam iný svet
ktorý nepatril
nikomu,
ale predsa sa vo mne
celý chvel.
Stačilo sa nadýchnuť
a vybrať z tela
baterky.
A my zamykáme
pred ním dvere
čím ďalej
na viac zámkov.
A za nimi leží
najbohatšie kúzlo
ktoré nevlastníme
a predsa ho môžeme zdieľať
…
príroda…
– Glejdura Filip
Celá debata | RSS tejto debaty