Zobudili ho
kostolné zvony
ktoré naznačovali obed.
Čas pre neho dávno
stratil zmysel presne ako
svet za oknom.
Nejedol už tri dni.
Možno preto, že to nezvládol,
možno preto, že už nemal nikoho.
Z posledných síl sa posadil
na posteľ a nohami sa dotkol
ľadovej podlahy.
Dlhá brada sa dotýkala kolien.
Zvráskavené telo a pár šedivých
vlasov ukrývali priveľa
spomienok.
Iba popraskané mozole
na rukách museli nechcene
čeliť životu ďalej.
Chladné steny tmavej izby
už pár rokov pozerali
iba na to chudé telo.
Jedna posteľ, stôl, na ňom
pár omrviniek chleba nad ktorým
poletovali hladné muchy.
A jedna duša bez života.
Bál sa pozrieť do zrkadla
a každé ráno sa pýtal Boha,
prečo sa vlastne zobudil.
Keď už nechce.
Nikdy nebolo šťastnejšieho
človeka ako on,
ale teraz nič netrpelo viac
ako jeho srdce.
Zostala mu iba
zarámovaná fotka
na nočnom stolíku…
mladý zamilovaný pár
niekde na lúke pri vode
a ten chlap, tam
vyzeral naozaj šťastne.
Chytil ju, úprimne pohladil,
silno stisol
a hodil do zaprašeného zrkadla
pred sebou.
–
Dlaňami si zakryl tvár
a ticho sa rozplakal…
možno ani netušiac,
že boli Vianoce.
– Glejdura Filip
Celá debata | RSS tejto debaty