Poézia – pod západom slnka
17. decembra 2014 12:19,
Prečítané 1 709x,
Filip,
Nezaradené
pri našom strome
ležíme vedľa seba
a rozplývame okolitý
svet
naše srdcia praskajú
a opaduje z nich
nenávisť
ako omietka zo
starého kostola
čas vyťukáva
na trezor našich snov
spoločný kód
kým ti pozerám do očí
stromy sa chvejú
závisťou
zovrieš mi dlaň
povzdychneš si
a najúprimnejším
úsmevom vedieš
moje šťastie za ruku
hore po schodoch
–
Nikdy som nechcel
aby táto sekunda
doznela
položil som pierko
ľahol si do postele
a kým sa čierna izba
menila na bielu
prosil som Boha
aby som podobnú
chvíľu
zažil aspoň raz.
– Glejdura Filip
06.11.2020
Zametáš pred prahom posledné ohorky mojej pivom nasiaknutej duše a skrývaš sa za milióntym zimomriavkom na mojom nahom tele ja šprintujem po zhasnutom slnku oproti dúhe kde skameneli naše včerajšky a tiene sa navždy prestali pretínať…. – Filip Glejdura
21.03.2020
„Vitajte, pán Glejdura. Boli ste už niekedy u podobného špecialistu ?“ opýtala sa ma čiernovlasá, poriadne sexi kosť za stolom. „Tykaj mi, do riti !“ „Dobre teda… tak ešte raz. Filip, bol si niekedy u podobného špecialistu?“ „Máš vodku??“ „Nie, nemám tu žiadny alkohol. A prosím ťa sústreď sa teraz na….“ „Tak choď do piče…!“ [...]
17.09.2017
Mahagónové ráno si opieralo pery o môj rám svet bol v totálnej presile len moje sny otvorené dokorán bojujúce s opicou spadli do rokliny keď som pred východom Slnka dal zbohom všetkým láskam tackajúc sa mestom ako podivín a len tebe venoval kúsok mojej osnovy boli to pekné časy bola to ruská ruleta čo príde potom keď ju oslovím väčšinou som prehral a predsa si [...]
Celá debata | RSS tejto debaty