Odlepujem po kúsku z tvojich očí,
popálené rany na horúcom nebi
a oblaky ticho plačú.
Stalo sa to…
Tvoj hlas navždy stíchol
do našich spomienok.
Široká priepasť za každou slzou,
ktoré sa snažia trepotať krídlami,
no bezvládne.
Utíchla si.
Na našich vrcholoch
a do pohľadov ktoré ťa márne stretávajú
po nociach v spomienke.
Nemý obraz na stene má odrazu tisíc slov
a ja nechcem tomu uveriť,
ale nespavosť má štvrtú noc presviedča,
že je to naozaj tak.
Niekedy príbehy končia
v polovici, inokedy
sa nedostanú ani tam.
Ako ten tvoj.
Nemé pohľady sa potápajú v strede oceána.
A ty, ty si ostala len tmou
čo vŕzga vo dverách.
O ktoré sa potkol svet a navždy ich zatvoril…
– Glejdura Filip
Celá debata | RSS tejto debaty