Iba tak z večerného dojatia, objímam včerajšok tvojich rúk. A načúvam iróniu, čo ma hádam raz obesí. Možno nie. No i tak to sám neprežijem. Slabý vánok tvojich očí mi naráža do myšlienok a tam sa otvára tornádo. Zase ma unáša, no horšie. Ja súhlasím. Horšie. Píšem o tom. Unáša ma tvoja neprítomnosť. A ja verím, ako otrok hlupákov. […]
Pokračovanie článku