sa ich svetlá v prudkom páde dotýkajú nás a ty si nezablúdila až k môjmu domu do spálne ľahla si si a povedala naozaj ho milujem a ticho zaspala …. ja som sedel vedľa teba márne čítal zatvorené viečka a do rána som si tisíc krát potykal s vodkou a kým slnko hľadelo na inú polovicu zeme dlaňou som hľadil […]

mĺkvym výrazom tváre ale úsmevom na perách do tvojho náručia úsmev je úprimný a na ňom pribúdajú tvoje padajucé slzy ktoré mi konečne dokazujú čo si mi nikdy nepovedala ale vždy chcela a teraz začínaš chápať ako blízko a veľmi ďaleko si od toho čo chceš keď to držíš v náručí neskoro…. – Glejdura […]

Plav sa cestičkami po mojich dlaniach až na samé dno spoločných brehov. Prestaň kvíliť otoč sa ku mne rozprestri dušu a zakri nás oboch. Dotýkaj sa ma citmi no dávaj si pozor aby z nášho sveta nikto nevyčnieval. A ty, vnútro hrude vdýchni dve rieky vlej ich do mora spoj jedným prúdom a ticho zakrič. Navždy. – Glejdura Filip […]

Ráno, keď som otvoril oči a každú noc nepamätal, som videl anjela. Rozmazaný make up, kruhy pod očami viseli ako dážď z neba a v nich vyryté chodníky zo špirály. Dlhé čierne vlasy v tvare búrky a na tvári tony zaschnutých sĺz. Nič krajšie som nevidel. Anjelsky smutná tvár. Jej meno som nepoznal. Napriek tomu úplne nahá a pod […]

že mám v piči tvoju prítomnosť vedľa tej mojej tak choď preč a ja v noci si ťa pomýlim s inou a zajtra to môžeme skúsiť to predstieranie na lásku ale na bonbonieri v tvare srdiečka kurva nemám čas – Glejdura Filip

Zatrepotal krídlami, nadýchol sa cez slamku dúhy a hlava mu vyčnievala z oblohy. Deň s nocou si to ďalej rozdávali v šachu a len Boh bol pat. Tak to nejako sa zachumelilo po dlhej noci ktorá ostala navždy v ich trezore. Postupne mizli v okovách diabla, splývali s časom, ktorý hasil smäd potom z ich nahých tiel. Len smrť ktorá sa znásobovala v […]

Otvoril som ti dvere no ty si vošla kľúčovou dierku a keď si za sebou nezatvorila rýchlo som pozbieral rozhádzané kúsky môjho srdca všade okolo postele skryl som ich pod vankúš a keď som sa tváril že spím ty si tie kúsky ktoré vlastne patrili tebe všetky zobrala a skryla do svojho vrecka do ktorého teraz siahaš noc čo noc a […]

Slzy hlboko vyrývajú, do zvráskavenej tváre spomienky. Kyslosť tečúca z očí, končí v ústach, ako tvoje dávno stratené pery, na tých mojich. Prehltol som jeden život. Ten tvoj. A teraz neviem, na ktorej planéte a koho cudzom tele, vyschýnajú tvoje dotyky. A tak sa opíjam z prázdneho pohára samotou, až do dna tejto básne… […]

Dážď bozkáva kvety aby sa nadýchli obloha vydychuje do dlaní svoje objatia a pocity úsmev zo slnka opadáva na okolité lúky rozbehnutý vietor sa potkýňa o stromy ktoré mu nečinne odlamujú priestor a v strede tohto a mimo ľudskej civilizácie a sveta zabúdam, že existujem. – Glejdura Filip

Roztrasené líca zaprášené hmlou zívajú do samoty čo vyzliekla tvár. Rozpršané slzy bojujúce s tmou prehĺtam ako slnko čierne mraky. Raz v noci, ťa určite roztrhám a hodím do pomykova. Nech sa stratíš v nehynúcej túžbe a ďalší deň ju polknem odznova. – Glejdura Filip